...

dotknúť sa na okamih vznešenej pravdy

dušou, viečkom a špičkou nosa

perou poodhaliť zázrak.

padali vločky snehu,

až na zem.

 

bolo to také krásne kedysi,

až ma chvíľou omrzelo kontinuum.

zabila by som tú prítimnosť...

 

trápiť sa pre ľudí, kvôli nim a za nich

a vrátiť sa ako prefackaný snehuliak –

tak to končí pri každej životnej guľovačke.

 

ľudia sú takí, svet je taký, celé je to také

až kým

sa neobrníš zastretým úsmevom

ako keď ja

spomínam

na tvoje slová...už sa to nikdy nevráti.

dotkla som sa na okamih vznešenej pravdy

dušou, viečkom a špičkou nosa

ale

som schopná ďakovať, pretože:

 

„pravda je to správne slovo,

ani nevieš, čím všetkým ťa obdarí,

keď sa jej pokloníš

správnym spôsobom“

 

padali vločky snehu,

atď.

...